S našimi "downíkmi", s Marekom, Gabkom a Števkom sme navštívili tretiakov zo Základnej Školy Bélu Bartóka vo Veľkom Mederi.
Keď sme vstúpili do triedy, pustili nám krásnu hudbu, deti nás čakali postojačky pri laviciach. Ich tváre, pohľady prezradili veľa... Privítali nás milo a naši chalani dostali dokonca aj darček: kresby detí. Po vzájomnom predstavení sa sme si položili prvé otázky, z ktorých som prišla na to, ako málo vedia deti o Downovom syndróme. Opýtali sa, či je táto choroba nákazlivá, či to bolí, atď.
Medzi ostatnými som im prezradila, že Marek veľmi rád a pekne farbí a maľuje – hneď sa našli takí v triede, ktorí tiež milujú prácu s farbami. Števko je nadšencom futbalu a akčných filmov – chlapci v triede sa k tomu hneď prihlásili. Považovala som to za dobrý začiatok ...
Potom sme si vyzuli topánky. Deti sa od radosti usmievali. Jednak, že bolo nezvyčajné, že v triede môžu pobehovať bosé, na druhej strane sa objavili krásne, farebné a na obidvoch nohách odlišné ponožky. Každý z nás si sadol na stoličku, zdvihli sme si nohy a mávali sme s nimi vo vzduchu. Potom som im položila otázku: „Keby som teraz odfotila iba nohy vo farebných ponožkách, dokázali by odhadnúť vaši kamaráti, ktorá noha patrí downíkovi?“A odpoved znela: „Určite nie!“
A začala zábava, rodili sa fotky ... Postojačky, nohy v rade, vo vzduchu, ležiac na zemi, v kruhu, ruka v ruke, atď.
Keď sme sa lúčili, deti sa správali celkom inak, ako pri vstupe do triedy: usmievali sa, podali si ruky, Števko dokonca pobozkal ruku dievčine s peknými dlhými vlasmi. Jeden chlapček ma chytil za ruku a pošepkal mi do ucha: „Vieš čo? Ja som sa ich bál, keď prišli medzi nás, ale teraz sa ich vôbec nebojím. Sú to zaujímaví ľudia. A ja mám tiež rád akčné filmy ...“
Netreba ďalej vysvetľovať ... Počiatočnú plachosť a zdržanlivosť deti vymenili za úsmevy a objatia. A nebolo to naše posledné stretnutie, deti nás čakajú ...